Afganistan dnes

Foto a text: Martin Bandžák (publikované v časopise .týždeň)

Vojna sa skončila. Spojené štáty sú preč už 2 roky. Taliban napriek sľubom posiela krajinu späť do minulosti.

Odchádzame z Kábulu skoro ráno. Premávka v tomto vyše 8 miliónovom hlavnom meste Afganistanu je hektická a teda skúšame opustiť mesto skôr ako začne každodenný chaos v uliciach. Čaká nás 16 hodinová cesta po diaľnici, ktorá spája sever, juh, východ a západ krajiny tzv. ring road. Diaľnicu prvýkrát postavil v 50. a 60. rokoch Sovietsky zväz a v roku 2003, keď bol úsek Kábul-Kandahár opravený a znovu otvorený Spojenými štátmi, predstavovala slovami vtedajšieho amerického veľvyslanca „cestu do budúcnosti Afganistanu“.  Stála stovky miliónov dolárov a o dvadsať rokov neskôr je jej rozbitá vozovka svedectvom udalostí a nekontrolovaného násilia, ktoré namiesto toho nasledovali. Severná časť cesty tzv „Salang road“ spája 8 provincií a vedie do mesta Mazaar Sharif. O asfalte po pár kilometroch od Kábulu môžeme len snívať a úplne sa stráca za odbočkou, ktorá vedie do údolia Pandžšír, legendárnej bašty odporu pod vedením zosnulého veliteľa Ahmad Shah Massoud, ktoré sovietska armáda a ani prvá vláda Talibanu nikdy nedokázali skrotiť. Pandžšír opäť vydržal najdlhšie aj v lete 2021, keď padli v rýchlom slede všetky ostatné provincie, ale bojovníci Talibanu napokon prelomili jeho mýtus o nepreniknuteľnosti.

Cesta je posiata krátermi od výbušnín Talibanu, opakovane musíme šliapať na brzdy, aby sme sa vyhli nehodám. Nad tretí prevodový stupeň náš šofér preradí len málokedy. Žobrajúce vdovy v burkách a deti s lopatami v rukách sú znakom, že treba spomaliť ešte viac kedže nasledujú ečasti cesty kde ju bomby poškodili ešte viac. Neprítomnosť akýchkoľvek opravárov ciest je príležitosťou pre deti, ktorési vypĺňaním výmoľov a ručne rozbíjaním kameňov od úsvitu do noci dokážu za sprepitné od vodičov v dobrý deň zarobiť dva doláre.

Dobytok a kozy sa hemžia na cestách neustále a častokrát nás zastavia aj na niekoľko desiatok minút. Ešte dlhšie stojíme na nespočetných kontrolných stanovištiach. Naše auto je nenápadné, bez klimatizácie s otvorenými oknami. Sedím vpredu, oblečený v tradičných oblečení a na hlave mam tradičný pokrievku hlavy pakol. Podľa slov kolegov vyzerám ako miestni, niektorí hovoria, že som z Nuristanu, čo je jedna z najviac tradičných častí Afganistanu. To nám samozrejme pomáha prechádzať kontrolné stanovištia Talibanu rýchlejšie. Pokiaľ sa môj pohľad s miestnym talibanským vojakom nespojí a nesmeruje otázky priamo na mňa prechádzame len mávnutím ruky. Keď prídu na to, že im nerozumiem, teda na ich otázky reagujem len úsmevom a zisťujú že som cudzinec cítia sa až zahanbený, že ma neodhalili skôr. Častokrát potom nastávajú až komické situácie. Pri našom aute sa zíde celá policajná stanica a všetci na mňa pokukujú. Veliteľ sa ma akou takou angličtinou pýta ako sa mi páči a či sa cítim bezpečne…  odpovedám, že relatívne áno, aj keď v pozadí na mňa miestny Talib v sandáloch mieri protipancierovkou. Nosenie zbraní je tu samozrejmosťou, podľa kalašnikova na pleci spoznáš Taliba.

Cestujem s doktorom Baqim, MAGNA hlavným koordinátorom zdravotníckych aktivít v krajine. Doktor Baqi už 25 rokov pracuje pre humanitárne zdravotnícke organizácie a hovorí mi, že som prvý zahraničný pracovník, ktorý za jeho pôsobenia prešiel po zemi 12 provincii a aj pre neho je to unikátna príležitosť vidieť krajinu takto zblízka. Situácia sa výrazne zmenila a za určitých pravidiel môžem takto „bezpečne“ cestovať. Áno v krajine po prebratí moci nastal relatívny pokoj, bomby pod autami tu nevybuchujú každý deň, tí čo to robili doteraz sú pri moci. Ostatné skupiny ako Islamský štát sú oslabené a nemajú na násilnosti dostatok finančných zdrojov. 

Po ceste opakovane míňame opustené bývalé vojenské základne, odstavené rozbité americké vozidlá Humvee, nefunkčné sovietske tanky ešte z obdobia okupácie 1979 – 1989. Tie pohľady sú bizardné. Prechádzame cez 2,6 kilometrov dlhý tunel Salang v nadmorskej výške 3,400 metrov, ktorý pretína pohorie Hindúkuš, ktoré oddeľuje sever krajiny od Kábulu a je dodnes odvážnym počinomsovietskeho inžinierstva, ktorý bol pri otvorení v roku 1964 navrhnutý tak, aby dokázal zvládnuť tisíc vozidiel denne. Dnes sa prechod zvrhol na zablatenú dieru a šachtu plnú smogu, cez ktorú denne prejde až 9 000 vozidiel. Keď vchádzame do ústia tunela, chrlí sa dym, viditeľnosť klesá na nulu a všetci dúfame, že nedostaneme defekt a neuviazneme vo vnútri. V decembri 2022 tu vybuchol tanker a zomrelo 31 ľudí.

Smerujeme do nemocnice v oblasti Balkh. Slovenská humanitárna organizácia MAGNA tu a v iných častiach krajiny poskytuje zdravotnú a nutričnú pomoc. Napriek sľubenej amnestii pre bývalých nepriateľov a rešpektovaniu práv menšín a žien Taliban vykonal súhrnné popravy vládnych síl, ktoré sa vzdali, zároveň však nedokázal zastaviť sektárske útoky a agresívne vymazal snahy o inklúziu žien –zakázal vzdelávanie pre dievčatá, opätovne zaviedol dekréty, ktoré ženám zakazujú cestovať bez mužského príbuzného, chodiť do parkov v rovnaký deň ako muži alebo ukazovať svoju tvár na verejnosti. Od prevzatia moci Talibanom ekonomika silne závislá od pomoci vyschla a podľa Svetového potravinového programu zostalo 95 percent populácie hladných. Existujú rozšírené správy o tom, že rodičia predávajú dcéry do skorého manželstva, aby si mohli dovoliť jedlo pre svoje rodiny, a predaj obličiek na transplantáciu je opäť na vzostupe.

Afganistan mimoriadne tvrdo zasiahla stratená pomoc, sankcie a zmrazenie aktív spolu s nízkou úrodou a pravidelne tuhou zimou.Na oddelení podvýživy v MAGNA nemocnici Aaisha ovieva svoju vna kosť vychudnutú dcéru Khadiju, ktorej steká infúziá. Vo veku deväť mesiacov váži Khadija menej ako 5 kilogramov. MAGNA nutričná sestra Bastela vidí mesačne 50 až sto prípadov ťažkej podvýživy a očakáva ďalšie. 

Keď sa Taliban vrátil k moci, mnoho vyškolených zdravotníckych pracovníkov utieklo. „Teraz nemáme dostatok lekárov a ani zásob na liečbu ľudí,” hovorí doktor Baqi. Aj jeho päť dcér má zakázané pokračovať vo vzdelávaní, jedna pritom už bola na medicíne a teraz ju čaká nejasná budúcnosť. Napriek všetkému verí, že budú mať aj jeho deti možnosť pokračovať v práci a liečiť a pomáhať deťom a rodinám, ktoré sa ocitli v extrémnej núdzi, ako to robí dnes on aj vďaka pomoci zo Slovenska.